Hovorila veľmi rýchlo, zbrkle, s chvejúcim sa hlasom. Pozrela som sa na ňu, tie trasúce sa ruky nakláňala ku mne, dlaňami hore, čakajúc na almužnu. Vydýchla som.
„ To vám bude stačiť 10 korún na cestu?"
„desať korún, prosím, desať korún" vyslovila rýchlo. A tak som otvorila tašku premýšľajúc nad tým, či ich potrebuje naozaj na cestu a vytiahla som 10 korún.
„ Nemôžete mi dať dvadsať?"
„Nie nemôžem, nepracujem, som študentka pochopte." Vyhŕkla som. A tak som jej vložila 10 korún do žilových rúk a nestačila som ani zavrieť tašku a s tichým ďakujem už bola pri inej pani. Asi hľadá ďalšie peniaze na cestu, pomyslela som si a vstala som. Keď prichádzal autobus ešte som ju zahliadla vchádzať do budovy autobusovej stanice. Asi už mala dosť, išla si kúpiť lístok. A tak som teda nastúpila do autobusu s dobrým pocitom, že som jej aspoň trochu pomohla. Na druhý deň som sedela na tej istej bratislavskej stanici a rozmýšľala som čo budem robiť, keď prídem domov, keď som ju znovu zahliadla. Očami som sledovala jej pohyb. Neviem či som bola prekvapená alebo sklamaná, len som nemo pozorovala ako ide od ženy k žene. A bolo to tu, zastavila sa aj pri mne.
„ ste slovenka? Pomôžte mi, 10 korún na cestu domov" mlela rýchlo, takmer som jej nerozumela. Nemo som na ňu hľadela. Nepamätala si ma? Asi nie.
„ Nemám." Povedala som mŕtvo a odvrátila som zrak. Prešla okolo mňa a išla ďalej. Neviem či som to očakávala, ale v tej chvíli ma mrzelo tých 10 korún, lebo prvé čo ma napadlo bolo, že to boli peniaze na drogy. Možno bola bezdomovkyňa, možno obyčajná feťáčka. Možno prostitútka, ktorá sa zunovala svojmu pasákovi. A tak ju poslal loviť inde.
Deň čo deň som tam stávala. Deň čo deň som ju videla žobrať. Niekedy okolo mňa len prešla, možno to si zapamätala, že som jej raz nedala peniaze a niekedy sa znovu pristavila pri mne a pýtala. Došlo to až tak ďaleko, že keď som ju videla, som sa jej otáčala chrbtom. I tak sa opýtala. Tri roky prešli. Išla som práve z bakalárskych skúšok a bola som si šťastne vedomá toho, že veľmi dlho sa na tejto bratislavskej stanici neocitnem. Keď som ju znovu uvidela, vonku pieklo slnko ako v peci, a ona, v dlhom tričku, vychudnutá na kosť sa pomaly blížila ku mne. Ako sa za tie tri roky zmenila. Schudla takmer na kosť, na chrbte mala nový doplnok, malý zelený ruksačik. Jej tvár bola zničená, Schudnutá, takmer o 10 rokov staršia. A potom sa zastavila u mňa. Tie isté vety, tie isté prosby. Hľadela som jej do očí a rozmýšľala, či si spomenie. Ale jej kruhy pod očami a strhaná tvár ma presvedčila o tom, že si možno nepamätá ani to, kde bola včera. Zostalo mi jej ľúto. Takmer som vytiahla znovu peňaženku keď som si uvedomila, že nie. Nemôžem, ak berie drogy, bolo by to ako jej dať ihlu do ruky, ak je alkoholička, dala by som jej fľašu do ruky a ak len prostitútka, aj tak by tie peniaze poputovali jej pasákovi.
„ Nie, nemôžem vám ich dať. Jedlo áno, kúpim vám bagetu, pečivá, ale peniaze vám nedám."
„ nechcem nič, chcem desať korún" odvetila a odišla. Keď som hľadela za jej zúboženým vyhladovaným telom uvedomila som si, že niektorým ľuďom pomôcť nemôžeme. A niekedy, keď vidíme ako sa dobrovoľne rútia na dno, ani nechceme. Je to ich život, nemáme ani silu ani právo ich presviedčať, že žiť sa dá aj inak, nie ako kráľ, nie ako každý druhý normálny človek, ale aspoň s úctou k sebe samému.